Zo života šťastného človeka

Montura

"Vítězové vyhrají kompletně zajištěný týdenní skialpinistický trip snů do severního Norska, do nejkrásnějších destinací daleko za polárním kruhem.“

 

Jednoduché. Nazbierať čo najviac hlasov, min. 10 kopcov, spraviť videjko a ideš. Do konca Januára tie kopce aj zjem a hlasy dáko naškrabem. Hádam viac ako iné baby, nech sa tam dostanem.

Začínam rovno Šípom. Trošku fúkalo, keď som tam bola. Keď som sa vrátila domov, ocino už opravoval vetrom vyrvané dvere na garáži. Potom, že Veľká Chochuľa by bola fajn. Po výdatnom snežení predchádzajúcich dní nechávame lyže doma. Chyba. Po pás v snehu a ešte to aj prešľapať. Na Prašivej s kúpaliskom v topánkach to točíme naspäť.

 

Po troške pripisujem kopce. Pokusov mnoho, úspešných len pár. V Salatínskom žľabe to vzdávame niečo kúsok nad polovicou. Vietor sa zas šantí. Pokus o Stoh tiež balím, keď sa dostávam do hmly, v ktorej nevidno ani tyčové značenie. V Tatrách dva víkendy. Dva krát pokus o Kriváň, Rysy a Slávkovský. Ani raz sa nepodarilo. Hlavne s pokorou.

 

Smer Roháče- Baranec a Plačlivé. Baranec stíhame za topkového počasia. Plačlivé kvôli hmle už ani neskúšame.

 

A tak sa víkend za víkendom po troške snažím ale do hôr s pokorou a kopce nepribúdajú. Ešteže mi to tie hlasy ako tak držia. A 10 kopcov už predsa mám, tak čo.

Ďalší týždeň pred nami, 10 kopcov na konte a dostatok hlasov. Blíži sa pol roka plánovaný výlet do Nemecka za partiou z Erazmusu. V utorok Montura zobrazuje predbežné poradie. Všetko na poriadku, predbežne prvá. Najväčší môj postrah v tabuľke ani nie je. Dumáme. Zneisťuje to trošku, ale nechávame to tak. A hlbšie skúmam to poradie. Dajako mi to nevychádza. Písali, že víťaz sa urči aritmetickým priemerom výsledku oboch disciplín. Tak teda výsledok disciplíny v zbieraní hlasov je počet hlasov a v zbieraní kopcov je počet kopcov. Sčítam, vydelím dvoma a mám to. Jeden kopec = jeden hlas. Voľako hlúpo to majú vymyslené, veď je to úplne zbytočné tak rátať. Ale keď to napísali, tak to predsa bude.

Prepočítavam ja, prepočítavajú všetci so mnou, že prečo také poradie a nie také (aj v mužskej kategórii). Dačo nesedí. A potom tá facka do reality... Ten okamih, keď prídete na to, že prečo tak a nie tak. Lebo aritmetický priemer výsledku síce áno, ale aritmetický priemer výsledného hodnotenia oboch disciplín.... Ach, asi ma moc vycvičili slovné úlohy na matematike na gympli. Alebo som čítala to, čo som si prečítať chcela.

Keď sa hráš ich hru podľa vlastných pravidiel…

V momente prepočítavame. Posledné 3 víkendy predo mnou. Slabých 10 kopcov na konte. Takto to nedám a Nórsko nebude. Baby za mnou ma tým pádom dosť vážne ohrozujú. Majú už teraz viac kopcov ako ja. Čiže ich musím dobehnúť a predbehnúť. Ruším výlet do Nemecka. Plánujeme najbližší víkend, predbežne tie ďalšie a všetko na okolí, čo by sa dalo stihnúť počas týždňa po práci.

A v momente Vám v hlave začne hrať pesnička, ktorú máte vo vlastnom videu od samého začiatku...
... LET THE GAME BEGIN

Montura

Na druhý deň si po práci rovno vybieham na Boboty. Len ty, les, tmavé mračná a zvieratká. Boboty boli doslova na otočku. Ešte aj tá fotka bola rozmazaná čo som sa odtiaľ ponáhľala. Vo štvrtok po práci smer Javorinka. Pohodička 2,1km, +358m, max do hodinky som vybavená. Jasné. 7,43km, +683m, 1 hod 40min. Kto nemá v hlave, má v nohách...

Ďalší postup jasný- každý víkend min. 6 kopcov. Lebo teraz sa tak budú hrať aj oni. V sobotu ráno nakladám do auta psa a smer Oravice. Začíname skoro, na Skorušine stihneme východ slnka. Krásny bude. S výhľadmi na Roháče. Stihli sme. Výhľad nebol, iba mlieko. Nevadí. Zaznamenávam kopec a bežíme dole. Presun a smer kopec Kopec. Pohodička po hrebeni. Ja a les. Nikto nikde. Kopec bol na otočku. Na dnes ešte Prosečné a Lomné a vybavené. Prvé si vyberám Prosečné. Podľa info z netu, to také ľahké nebude. Nebolo. Bolo to za trest. Niečo na tom upozornení na hikingu, že je to po polomoch z 2014 nepriechodné bolo. Prejsť som síce prešla (ďakujem vývojárom hodiniek s GPS záznamami), ale ako vhodnú prechádzku na rodinný výlet to nekategorizujem. Zliezam dole. Šťastná odtiaľ čo najďalej a preč. Ešte Lomné. Prehodnocujem situáciu. Hiking mal aj tam nejakú poznámočku o nepriechodnosti a trasu som nemala nahratú. Radšej to balím. Čas by aj bol, ale radšej domov na kávu ako sa niekde stratiť.

V nedeľu nakladám posádku. Ideme obzrieť nové miesta na Slovensku. Na raňajky si dávame Veľký Manín, pokračujeme Strážovom a výlet ukončujeme s Vápečom. Manín v jesennom duchu, na Strážove sa úplne vyhrala pani Zima. Čisté rozprávkovo. A Vápeč do tretice tiež nesklamal. Tieto tri už na rodinné prechádzky určite vhodné sú. Odporúčam a dávam 10/10. A keď už aj náhodou do toho Nórska nepôjdem, aspoň sme videli niečo nové.

Montura
Predpoklad bol správny- baby dávajú tiež dobré počty a tak si zlepšujú poradie. Ja sa len doťahujem. Aspoň s tými hlasmi vďaka podpore okolo mňa si to ako tak držím.

Týždeň beží ako voda. Počasie nič moc a tak po poobediach kukám z okna a plánujem víkend. Na sobotu ukecávam chalanov na Veľkú Fatru a otočenie Rakytova, Vtáčnika a Šiprúňu. Kámoš to preorganizuje a ráno šľapeme hrebeňovku z Černovej. Čistá harmónia. Po výdatnom týždennom snežení ťaháme novú stopu. Podmienky perfektné. Ide to samé. Prechádzame cez Vtáčnik a Šiprúň až na Smrekovicu. Chalani musia kvôli povinnostiam dole a tak nakoniec Rakytov ostáva nepokorený. V ten deň.

Montura
Na nedeľu sa má pokaziť počasie. Parťáci majú iné plány. Kopce, ktoré potrebujem im do toho nevychádzajú. Ráno smer Kľak. Prašanové kráľovstvo. A ja ťapa lyže v aute... Do sedla krásny prešľapaný chodník po sobotnom návale turistov. Od sedla na vrchol po pás v snehu. Chodník absolútne zafúkaný. Ale podmienky už boli aj horšie a treba makať. Túto hru sa dohrám.

Montura
Presun na Martinské hole a odtiaľ po hrebeni smer Horná lúka. V polke cesty na Martinky nakladám stopára. Že hrebeň celý deň v totálnom mlieku. Jazdia tam už nejaký ten rok, ale že dnes si nedovoľujú riskovať. Vraj Martinky sú zradné. Ach. Ale skúsiť to predsa musím. Obúvam lyže a kým šľapem ku vysielaču hrebeň je celkom OK. Aj viditeľnosť je fajn. Bude to OK. Bude +1. Nebolo to OK. Kým som sa dostala na hrebeň urobilo sa totálne mlieko. Už len kávu doliať. Zvažujem. Som sama, nepoznám to tam. Hmla sa dá krájať, značenie nikde. Nešťastná, že to opäť nevýnde, ale s pokorou sa vraciam späť domov za rodinnými povinnosťami. Druhý víkend nedopadol vôbec podľa predstáv. Z „must have 6“ zostali 3...

 

Baby po víkende vylepšujú náskok.

V strede týždňa si dopĺňam skóre popracovným výšľapom na Paráč a po večeroch naplno rozbieham plánovanie víkendovej logistiky únikom ku susedom na lov kvantity. Posledný víkend predo mnou.

Montura
V piatok beriem pol dňa dovolenky. Nakladám support team Lenočku a valíme smer Veľký Polom. Krátka prechádzka na vrch a píšem si +1. Ide sa ďalej. Pôvodne mali byť na rade Ropice a ak budeme stíhať potiahneme to aj na Trávný. Za pochodu meníme logistiku, ideme na Trávny. Cestou naspäť asi jeden z najkrajších západov slnka aké som videla. Človek nestíha pod nohy pozerať pri takom.

Montura
Ráno vstávame s úsmevom, balíme saky paky a rovno smer Ropice. Hneď na raňajky výživné stúpanie po zjazdovke a potom ešte pohoda po hrebeni. +1
Ďalej Skalka. Treba to trošku zrýchliť, nech to ozaj postíham. Lenočka ostáva dole. Za hodinku +1.

Dávame obed a smer Ostravice a odtiaľ Smrk.
A potom už len posledný sobotný úlovok- Čertov mlyn a mám to. Tam si už na pohodku kráčame spolu s Lenkou, nakoľko času máme dosť. Ešte keby tam boli ďalšie tri kopce poblíž tak ich aj seriózne obehám. Energie na rozdávanie. Odhodlania ešte viac. +4 kopce. Tento víkend dopadne dobre. Ak sa nič nepokazí, zajtra min. 3. Za ideálnej súhry okolností hádam aj +4 a budem môcť ísť spokojná domov.

Montura

Budíme sa do nedeľného rána. Energia zo včera nikde. Ledva sa vyhrabem z postele. V noci som bola ešte na Rozsutci a nabehala som nejaké kilometre po trailoch. Absolútne nevyspatá. Dávam tomu šancu, zachvíľu sa preberiem. Smer Medvedí vrch. Parkujeme. Vonká je celkom vietor. Z auta ani prst vystrčiť. No nič, teraz alebo budeš ľutovať. Volíme teraz. Sme niekde pod vrcholom. Stále sme niekde pod vrcholom. Teraz niekde inde. Začína to byť o nervy. Moje. 2,5 hodiny odkedy sme začali a nič. Už sme mali byť na ceste dole. Krúžime tam ako supy. Externý zdroj nás informuje, že sme tak 300m od vrcholu. ?!?!? Posledný výstrel do prázdna a... A nič.


Posledná kvapka. Niečo sa vo mne láme. Ale niečo čo tam driemalo asi veľmi dlho. Kráčame postupne dole. V tichu. Čím nižšie, tým väčšie zúfalstvo. Boj vo vlastnej hlave. Slzy idú samé. Ani neviem, kde sa ich toľko nabralo. Sklamaná. Zo seba. Absolútne. Zo všetkého. Až mi to samej trápne bolo, ale v tej chvíli hlava pracovala inak. Nešlo to zastaviť. Zlyhala si. Sklamala si. Seba. Ich. Prehrala si si to sama. Vlastnou hlúposťou. Mohla si mať tie kopce dávno. Teraz sa tu snažíš dohnať to, čo sa nedá. Ešte si to aj úplne naprd naplánuješ. Mala si ísť včera večer domov. Čokoľvek na Slovensku by si našla. Veď si tam doma. Bolo by to na istotu. Teraz sa vyberieš spoznávať nové miesta. Keď ide o všetko. Pól dňa v čudu. Už si mala byť na druhom kopci. Nemáš nič. Sklameš ich.

Neznášam, keď niečo nedotiahnem do konca. Neznášam vlastné prehry.
A ja som tak chcela fotku s mackami...

Lenočka sa to snaží zachrániť. Pomôcť. Motivovať. Ale takto na dne som nebola veľmi dlho. Rozhodnutá vzdať to. A takéto rozhodnutia ja nerobím. Ani v horších a ťažších situáciách...
Ideme ďalej. Naplánovaná Zaječí hora, Vozka a Pecny. Zajačiu škrtám. Nemám chuť tam niekde zas blúdiť. Aj keď by som možno nie. Ale hlava nepustí. Neviem nájsť v sebe silu nakopnúť sa. Idem na Pecny. Je to krátke a bez veľkého stúpania. Hmla, vietor, ja a moje myšlienky. Vyčerpaná. Psychicky. Trvá to dlho. Ale mám to. +1

Montura
Sama neviem čo sa tam stalo. Už to len teraz za sebou čítať mi príde smiešne. Možno aj Vám. Možno aj slabošské. Možno prehnané. Ale tak to bolo. A tak to asi aj malo byť.

Po Pecnách už len sadám do auta a otáčam to smer domov. Momentálne nepotrebujem nič, iba byť doma. V posteli.

Pondelok je čudný. Ale je to lepšie. Plánujem posledné kopce. Hlavne sa na to teraz nevykašľať. Po práci ideme s ocinom na Budín. +1
Baby dohrávajú kopce po víkende a môj sen sa začína rozpadať. Už neviem ktorý krát.

Montura
V utorok je naplánovaná Kopa. Tak som zbalená. Kámoška to ruší a tak radšej mením plány a idem na Suchý. V tom, že chcem čím skôr začať kráčať ma ani nenapadne zastaviť sa doma po mačky. Dochádza mi to až niekde v kopci. Uvidíme. Skúsime. Hore ideme v tempe. Za necelé dve hodinky sme v sedle pod Suchým. Úplná paráda. Až kým sa nepozrieme smer Suchý. Čistý ľad. Skúšame to. Po 10 minútach vyhráva zdravý rozum. Čo krok to horšie. Točíme to tak 10 minút pod vrcholom. Ako kamarát povedal: „Neboj sa, keď to vyhráš, nebude ťa to hnevať.“
Školácka chyba...

Domov idem s tým, že teda game is over. Baba za mnou si výrazne vylepšuje poradie kopcami. Vyhrá jej to priemer 6,5, mne prehrá výsledný priemer 7. Mohla som to mať. Mohla som mať ďalších 10 kopcov. Aj viac, keby som pochopila pravidlá. Ale nemám. A baby majú. Nevadí. Hlavne sa môcť za každým vrátiť- naspäť do hôr. Tam kde ma nájdete, tam kde patrím. A veď Nórsko nevymažú z mapy. Skúsila som.

Na jednu stranu aj rada, že končia naháňačky posledných troch týždňov. V stredu už nejdem nikam. Jeden kopec mi už nepomôže. Baby majú lepšie pozície, mne to výsledný priemer nijakým spôsobom nezmení. Oddýchnem. Vypnem.

„Neboj, vymyslíme čosi ešte.“ „Nechceš ísť?“ „Nestrácame nádej.“ „Bojuj až do konca.“
„Ale tak nádej ešte stále máš.“ „Nemôžeš vedieť ako to dopadne.“

Vám šibe všetkým... Dať tri kopce s tým, že musím byť v práci lebo nedostanem voľno a nazbierať min 500 hlasov, aby som obehla dvoch chalanov pred sebou- lebo jedine tak budem mať lepší výsledný priemer ako momentálne prvá žena. Nie je šanca.

Niekedy ignorujete to čo Vám vravia najbližší a je treba, aby do hry vstúpil niekto tretí a prebudí vo Vás tú silu, čo tam niekde drieme...
„Stačí tak málo...“
„Ale stále vyhráš. Keď dáš zajtra 3 a zoženieš 500 hlasov...“
„Máš na to presne 23 hodín a 24 minút.“
Môžeš ísť tam tam tam. Tri kopce sú reálne. Nechoď do práce. Bojuj.

Ale veď, niečo na tom bude... Začínam tomu veriť. Posledný pokus. Buď alebo. Buď to dáme, ale to nedáme. Alebo to aj dám, ale niekto to dá lepšie. Možno nazbieram tri kopce, ale 500 hlasov nedám. Možno ďalších 5 ľudí nahrá posledný deň tak kopce, že mi ani tie tri nepomôžu ani 500 hlasov.
Veď predsa nádej umiera posledná.

V noci o 1 líham s tým, že to skúsim. Už len vybaviť pol dňa dovolenky na poslednú chvíľu.
Vstávam o 5. Čím skôr do práce, aby som mohla čím skôr vypadnúť. Ak mi to šéf podpíše. O pól 8 s malou dušičkou klopem. Podpisuje.

Zakladám si marketingové oddelenie- píšem babám, nakoľko majú čas mi s tým pomôcť. Lebo aj kopce aj hlasy nenazbieram. Súhra okolností – sú doma, čas majú. Berú si to na plecia. Nechávam im prihlasovačku od facebooku, nech skúsia čo to dá. (Netuším čo sa udialo riadne na internete v ten deň. V podstate som to sledovala len večer od 11 do pól noci a ani to som nechápala, ako tam tie hlasy samé nabiehajú.)

Ja idem bojovať na hory. O štvrť na 11 odchádzam z práce. Nevyspatá a od večera nenajedená. Prvotný plán smer Jasná. Vyviesť sa na Chopok a smer Ďumbier, Krakova hoľa a Poludnica. Nad Ružomberkom telefonát- zaťahuje sa to a je tam predpoklad sneženie. V priebehu 30 sekúnd tam je podľa webky totálne mlieko. Zvažujem. Trepať sa na hrebeň v takom počasí, alebo si radšej trochu viac máknuť a dať to na istotu. Idem na istotu. Smer Lomné. Hneď ako začnem kráčať ma obieha chlap na jeepe. Vravím si v duchu, ty by si mohol ísť pod Lomné. Ale čo keď som naňho ani zamávať nestihla. O 45 minút som pod Lomným a on tam v kľude fajčí opretý o auto. Ach... Nič to. Ide sa hore. Polom. Začiatok je ešte fajn. Celkom rýchlo sa dostávam pod vrchol. Chýbajú mi posledné metre. Max. 15 minút a som vybavená. Pól hodinu tam krúžim ako sup hľadajúc najschodnejšiu cestu. V duchu si vravím, že pred tými dvoma týždňami som fakt urobila múdro, že som tam bez GPSka nešla. Prekážková turistika v snehu po pás. Trápim sa. Našťastie úspešne. Hore dávam asi najfalošnejší úsmev na fotku, aký môže byť. Presne na vrchole: „Kde si?? Ozvi sa hneď ako pôjdeš dole!“ Je 1 hodina poobede. Celkom ma to zničilo. Ešte som nič nejedla. Točím to dole. Musí to byť rýchle. Nie je. Na päte otlak do krvi. Bežať sa nedá. Je to pomalé. Musíš. Poď! Musím a idem.

Sadám do auta a smer Ružomberok. Tu už čaká podpora. Presadám do auta, prehadzujem lyže a ideme smer Smrekovica a odtiaľ Rakytov. Cestou sa snažím do seba dostať jedlo. Nejde to. Obávame sa trochu podmienok. Veríme, že to nebude čistý ľad po tom, čo sa robilo posledné dni. Od začiatku je to fajn. Na podvečernú skialpovačku úplná paráda. Chytám druhý dych. Za dve hodiny sme naspäť pri aute.

Montura
A to čo sa začalo diať v polke cesty na Rakytov?! Tá zásobáreň SMSsiek o tom, čo sa deje na internete. To bolo niečo neskutočné. Práve v tomto momente som si uvedomila, že som vyhrala to najviac, čo som mohla. Najlepších ľudí okolo seba. Najväčšiu podporu. Že nikoho nesklamem. Lebo oni mi to všetci len priali. Či to výnde, či nie. Mám omnoho viac. S úsmevom sa vraciam k autu. Pôjdem sa prejsť ešte na Kopu a šťastná domov spať.

Čo pól hodinka to lepšia SMS. Nechápem. Najlepšie marketingové oddelenie pod slnkom som najala. Teda, najlepšie marketingové oddelenie pod slnkom sa ma ujalo. Už keď som schádzala z Rakytova hlasov bol dostatok. Už len stačilo výnsť Kopu.

"Ale asi len to, že v ten deň boli všetci ochotní pomôcť. Neviem či boli naše správy tak zúfalé alebo bolo správne rozpoloženie hviezd.. ale za ten večer ti pribudol asi dvojnasobok potrebných hlasov"

O pól 7 večer začíname s mamčou kráčať na Kopu. Už som do seba dostala jeden twix. Na pohodu. Ďalšia SMS, že hlasmi obieham ďalšieho chlapa. Nechápem, čo tie moje baby dole robia. Začína sa vyjasňovať, sneh je ideálne namrznutý- neboríme sa, ani sa nešmýkame. Čistá hlava. Absolútne ticho a kľud. O 20:45 sa fotím na poslednom kopci...

Montura
Nikdy sa nevzdávaj!

A tak som vďaka tejto súťaži opäť objavila to moje povestné fínske sisu. To odhodlanie, bojovnosť a silu vydržať. Ten pocit, že veci sa dajú dotiahnuť do úspešného konca, aj keď to vypadá beznádejne. Lebo nádej umiera posledná. A keby to aj nevyšlo, nikdy by som si nemusela vyčítať, že som to vzdala deň pred koncom. Lebo 24 hodín je tak veľa… Presne 86 400 sekúnd nových príležitosti.

Čo dávaš sa ti vráti. Mne sa to vrátilo teraz sto násobne. Vrátili mi to ľudia, ktorých mám okolo seba a ktorí za mňa bojovali, aj keď som to ja vzdala. A len vďaka nim a tomu, že som nemohla sklamať ich a ich vieru v to, že do toho Nórska pôjdem práve s Monturou, sa môžem teraz tešiť na jedno z najväčších dobrodružstiev dosiaľ. Oni verili v môj sen a vo mňa. Oni mi môj sen aj splnili.

… Lebo Nórsko na skialpoch!!!

06.02.2018 12:21:17
Partneři
flag
flag
flag
Nezmeškejte žádnou novinku
Monturacz.cz all rights reserved 2015, WWW stránky dodal BINARGON.cz